Osem vlkov spí na lesnej lúčke schovanej kdesi v divočine na východe Slovenska. Alfa pár a ich potomstvo, každý skrútený do klbka sníva svoj vlčí sen o poriadnom kuse mäsa. Vĺčatá sú hladné, už 7 dní sa svorke nepodaril žiadny poriadny úlovok, ktorý by všetkých zasýtil. Mladý diviačik a zopár myší, to je na takúto svorku málo. Vĺčatá od jari riadne podrástli. Je koniec októbra a ochladilo sa. Vlkom však zima nie je, hreje ich už skoro hotová zimná kožušina. Ešte zopár týždňov a bude to izolácia do najtuhších mrazov ako sa patrí na správnych vlkov. V týchto horách zima prichádza v novembri, ale niekedy zvykne nasnežiť už koncom októbra. Tak ako dnes. Prvá vločka pristála vlčici na nose, potom druhá a ďalšia. Vlčica otvorila oči a zadívala sa na zamračenú oblohu. Potom sa pozrela na svojho partnera, ktorý sa nehýbal. Skontrolovala vĺčatá, ktoré sa začali mrviť. Jedno vĺča zbystrilo pozornosť, také niečo ešte nikdy nevidelo. Prvý krát v jeho krátkom živote sa z oblohy znášali čudné studené biele chumáčiky, ktoré plachtili vo vzduchu. Vĺča sa s údivom posadilo a chňaplo po najbližšej vločke. Ostatné vĺčatá sa pozobúdzali. Aj ich prekvapilo prvé sneženie, ktoré vlčica zažila už mnoho krát. Zobudené vĺčatá sa nedali dlho núkať a už šantili, naháňali sa okolo dospelých vlkov a chniapali po sebe . Potom sa pustili do samca, ktorý nemal pre takúto naháňačku pochopenie. Vstal, pretiahol sa a podišiel k vlčici. Tá sa naňho zadívala a to bol pre neho jasný signál. Treba zohnať niečo vĺčatám pod zub, dlho už nejedli nič poriadne. Vlk teda vyrazil na lov, hoci sa ešte ani nezotmelo. Sneženie však zhustlo, pridala sa riedka hmla a viditeľnosť poklesla. To sú pre vlkov ideálne podmienky, kedy sa ľahšie dá prikradnúť ku koristi. Vlk sa pustil klusom po známom chodníku, po ktorom už prešiel mnoho krát. Jeho pohyby boli automatické, úsporné a účelné, ladné a harmonické. Týmto klusom vlk dokáže bez veľkej námahy prebehnúť mnoho kilometrov. Chodník po pol hodine priviedol vlka ku lúke, na ktorej sa zvyknú zdržiavať jelene a diviaky. Tu sa zastavil, vetril a zadíval sa cez clonu hustnúceho sneženia na lúku. 
Všade ticho, žiadny čerstvý pach zveriny. Vydal sa teda ďalej, ulovil zopár myší a inak nič. Vyplašil 3 jelenice, ale nechal ich bežať. Skúmal stopy diviakov, presnoril húštiny, kde vyplašil jariabkov. Prebehol 15kilometrov a bez úspechu sa vracal k domovu. Vĺčatá márne lízali jeho papuľu, vlk nedoniesol v žalúdku žiadne mäso, ktorým by ich nakŕmil.
Cez deň nasnežilo 10 centimetrov nového snehu a vlčica ulovila mladého zajaca, ktorého doniesla vĺčatám. Zajac zmizol za pár minút a zostala z neho len kožka, s ktorou sa vĺčatá začali hrať. Zvečerievalo sa, potom sa zotmelo a sadla hustá hmla. Okolo šiestej hodiny večer vlčica vstala, potom si sadla a začala zavýjať. Samec sa pridal a vĺčatá o chvíľu tiež. Tmou sa do ďaleka nieslo vlčie vytie. Všetci sa vzrušene oňuchávali a krúžili okolo vlčice. Tá zrazu vyrazila, za ňou vĺčatá a nakoniec samec. Vlčica viedla svorku, ktorá klusala v zástupe za sebou zanechávajúc ťažko rozlíšiteľný rad stôp. Jej cieľ bol jasný - údolie, kde už mesiac neboli loviť. Po hodinke klusu sa dostali do sedla a odtiaľ zbehli známou skratkou do záveru údolia.
Svorka sa pod sedlom rozdelila na dve časti. Vlčica s jedným vĺčaťom prečesávala svah doliny a vlk s ostatnými vĺčatami sa zakrádali po zvážnici vedúcej okolo potoka, načúvali ako snorí vlčica a vetrili. V húštine sa ozval lomoz. To vlčica vyplašila 4 jelenice, ktoré unikali do svahu. Jedna jelenica zaostávala a vlčica toho umne využila, zahnala jelenicu nižšie k potoku a držala sa nad ňou. Vĺča jej statočne asistovalo a zo všetkých síl s ňou držalo krok. Jelenica sa ešte raz pokúsila uniknúť, ale márne, pretože vlčica v ľahšom teréne bola vo výhode. Vlk so zvyškom svorky zaregistrovali snahu vlčice a ľahko držali s prenasledovanou jelenicou krok utajení na zvážnici. Vlčica zahnala jelenicu do potoka v ťažkom teréne, jelenica preskočila potok a pokúsila sa uniknúť na druhú stranu potoka cez zvážnicu do hory. Ibaže tu ju už čakala svorka. Štvanica začala naberať obrátky, jelenica s vyplazeným jazykom vybehla z potoka a zdesená zbadala šiestich vlkov. Spätila sa a jediné miesto, kade sa dalo uniknúť bolo koryto potoka. Tu sa však na kameňoch šmýkalo a to ju značne spomaľovalo. Vlci hnali jelenicu korytom potoka ku miestu, kde potok opúšťal les. Tu sa unavená a zranená jelenica posledný krát pokúsila o únik. S vlčicou v pätách preskočila potok a vybehla na zvážnicu. Vtom sa jej ale do šije zahryzol samec a už ju nepustil. Vlčica dobehla jelenicu a pridala sa k samcovi, vĺčatá sa iba prizerali. Čoskoro jelenica padla na bok a lov sa skončil.
Bolo sedem hodín večer. Vlk s vlčicou otvorili jelenici brucho a skonzumovali pečeň. Niečo zostalo aj vĺčatám, ktoré sa blažene napchávali vnútornosťami. Vlčica vytiahla žalúdok a črevá z brušnej dutiny. Obsah týchto orgánov vlkov nezaujíma. Žalúdok sa roztrhol a nestrávené zvyšky potravy sa vyliali neďaleko jelenice. Vlk potom silnými čeľusťami prehrýzol jelenici rebrá a otvoril hrudný kôš, kde na vlkov čakali pľúca a srdce. Potom vlk stiahol jelenici kožu z jedného boku úplne dole, čím sa sprístupnilo mäso pre vĺčatá. Všetci vlci sa asi pol hodinu kŕmili do prasknutia. Trebalo konať rýchlo, pretože dedina odtiaľ nebola ďaleko. Ani osem vlkov nedokázalo skonzumovať úplne všetko. Hlava a krk zostali neporušené a na nohách ostalo množstvo neskonzumovanej svaloviny. Vlci jednoducho nevládali, ich plné bruchá im nedovolili zjesť viac. S ťažkým nákladom mäsa v každom bruchu sa vlci pohli nazad. Najskôr opustili zvážnicu a vydali sa húštinou popri potoku, aby zmiatli prenasledovateľov. Neskôr vybehli na zvážnicu a ňou pokračovali hore. Viac krát použili rovnaký trik, až nakoniec strmo v závere doliny skratkou vybehli na ďalšiu zvážnicu a potom na hrebeň. Hrebeňom sa vydali k domovu. Asi v polovici cesty sa rozdelili, aby sa po kilometri opäť spojili. Teraz už pokope a vôbec nie husím pochodom, ale vedľa seba sa pomalým klusom vliekla svorka ďalej zanechajúc za sebou na viacerých miestach trus. Na hrebeni narazili na veľkú mláku pokrytú tenkou vrstvou ľadu. Vlk nohou rozbil ľad, aby sa všetci mohli napiť vody. Známymi chodníkmi sa vlci dostali do blízkosti miest, kde zvykli cez deň odpočívať. Nešli však priamo domov, ale šikovne v ťažkom a strmom teréne cez húštiny obišli zďaleka toto miesto a až potom unavení, ale sýti zaľahli k odpočinku.
Ráno vstávam o pol piatej, je ešte tma. Varím čaj a balím batoh a fototechniku. Ešte za tmy vyrážam z domu, aby som za svitania dorazil na známe miesta. Je chladno a mrzne, krajina je pokrytá vrstvou čerstvého snehu a podmienky sú ideálne na stopovanie. Teším sa na tento okamih už týždeň. Kráčam zvážnicou a svetla pribúda. Zrazu zbadám čosi vpredu na ceste. Najprv som si myslel, že sú to zvyšky po ťažbe dreva, až po chvíli rozoznávam kontúry čohosi, čo pripomína jelenicu. Prichádzam bližšie a naskytá sa mi zaujímavý pohľad. Priamo na zvážnici leží čerstvo strhnutá jelenica. Fotím, prezerám jelenicu a okolie. Vydávam sa po stopách vlčej svorky, ktoré prezradili tento autentický príbeh jemne okorenený štipkou fantázie. Presné časovanie udalosti pomohla zistiť fotopasca, ktorá zachytila jedného z vlkov vracajúcich sa z lovu. Svorka prebehla mimo dosahu pasce, ale jeden vlk sa oddelil a prebehol blízko fotopasce.
