Prvý raz
Všetky veci sa dejú tak, že najprv ich musíme zažiť prvý raz.
Prvý raz ideme do školy.
Prvý raz zmaturujeme.
Prvý raz sa oženíme.
Prvý raz ideme do Mesačných vrchov - to bolo už veľmi dávno.
Prvý raz uvidíme vlka - aj to bolo už veľmi dávno.
Mne sa však prihodila vec, ktorú som za svojho už dosť dlhého života ešte nikdy nezažil. Ale pekne po poriadku. Predvčerom, napriek optimisticko-pesimistickej predpovedi počasia som sa znovu, už neviem po koľký krát tohto roku vybral do Mesačných vrchov. Predpoveď počasia meteorológom vyšla - teraz mám na mysli tú pesimistickú časť. Po príchode na miesto určenia začalo poriadne liať, a tak som hodinu strávil vo svojom motorovom vozidle pozorujúc, ako stekajú husté prúdy vody dole čelným sklom. Po hodine sa tomu hore asi zapchal prívod tekutiny, a tak som vyliezol, hodil na plecia batoh a hor sa do Mesačných vrchov. Moja radosť však netrvala dlho, pretože na pol ceste k hrebeňu začalo liať ako z krhly znova. Márne som hľadal čergovskú jedľu, pod ktorou býva sucho aj za takéhoto lejaku. Tu rastú väčšinou buky a smrekovce. Pod bukom som sa začal správať ako zver (podľa rady od poľovníkov: Správaj sa ako zver, nenič prírodu !) a čakal som, až to besnenie nebies prestane pozorujúc, ako dole kmeňom buka stekajú celé riavy vody. Po pol hodine dážď ustal, pobral som sa teda na hrebeň - cieľ mojej cesty. Nohavice aj tričko som mal mokré, ale nohy napodiv v suchu napriek chôdzi premočenou trávou. Topánky značky Lowa (odporúčam) vydržali mokro bez problémov. Už sa zvečerievalo, a tak som si na hrebeni natiahol celtu a karimatku a čakal som, či okolo nepobeží vlk. Inšpirovali ma minulotýždňové zábery z fotopasce. Dnešná kontrola fotopascí dopadla nad očakávanie dobre. Po polnoci na Medarda sa do pasce chytil vlk, predbehol ma o pár hodín. Začalo sa stmievať, ozývali sa sovy a nado mnou prelietavali sluky. Asi okolo štvrť na desať sa to stalo. Celkom zreteľne, muselo to byť dosť blízko, sa z lesa vľavo odo mňa ozvalo vlčie zavytie ! A potom sa pridala celá svorka. V nemom úžase som počúval vlčí chorál, ktorého zvuky sa niesli ponad hrebene do diaľky. Trvalo to asi 30 sekúnd a potom z druhej strany odpovedal jeden vlk. Kým som stihol vybaliť svoj mikrofón, bol koniec tohto fascinujúceho divadla. Na Čergove som vlkov nikdy vyť nepočul. Asi 5 minút potom, ako vlci prestali vyť už skoro za úplnej tmy vyšli na lúku predo mnou dve jelenice a jeleň s krásnym parožím v lyku. Filmovať sa už nedalo. Na obzore sa zablyslo, potom znova a znova. Intervaly medzi zabysnutím a zahrmením sa neustále skracovali, čoskoro som sa ocitol v centre búrky. Celú noc lialo ako z krhly, ale mne to vôbec nevadilo - počul som prvý krát v živote v divočine vlčí chorál a to mi vynahradilo všetky tie mokré útrapy.
Emil Grobauer
