Stopovať vlkov v lete je ozajstná rarita. Občas sa nájde stopa v blate, ale sledovať súvislú stopovú dráhu je takmer nemožné. Zvážnice sú väčšinou kamenisté a hrebene zarastené trávou. V zime je to iné, vtedy za vhodných podmienok môžete stopovať vlkov kilometre. Po dažďoch sa vytvorili na stopovanie veľmi dobré podmienky, a tak som po hodinách blúdenia nakoniec narazil na vlčie stopy, čo mi okamžite pozdvihlo pomaly klesajúcu náladu. Vlci sa často pohybujú tam, kde ľudia. Po zvážniciach. Po ťažbe dreva boli zvážnice blatisté, a tak nebol problém stopy vlkov sledovať až po križovatku, kde sa zvážnice vetvili do piatich smerov. Tu sa stopa záhadne stratila. Prešiel som všetky odbočky a stopy nikde. Napokon po dôkladom štúdiu a snorení sa mi predsa len podarilo stopu nájsť, ďalej už viedla po zarastajúcej zvážnici, takže stopy zmizli. Predpokladal som, že si vlci udržia pôvodný smer a tak som sledoval túto zvážnicu, ktorá sa postupne vracala na hrebeň, z ktorého vlci predtým odbočili do údolia. Iba na jedinom mieste sa mi podarilo nájsť sotva znateľný odtlačok vlčej laby. Na trávnatom hrebeni sa stopa definitívne stratila. Tu bolo niekoľko možností, kade mohli vlci pokračovať. Nakoniec som sa rozhodol ísť ďalej po trávnatom hrebeni. Asi po kilometri som opäť narazil na sieť zvážnic. Preskúmal som iba tak náhodne jednu z nich. Po 300 metroch sa na zvážnici objavili vlčie stopy. Vlci prešli kolmo na túto zvážnicu, nepokračovali teda po nej.
Kto vie, čo sledovali. Vydal som sa teda smerom, ktorým viedli stopy. Samozrejme, medzi čučoriedkami stopa zasa zmizla, ale o chvíľu sa znovu objavila na ďalšej zvážnici. Tejto zvážnice sa už vlci držali, bola však kamenistá a tak sa stopy objavovali iba sporadicky. Viac-menej som sa pohyboval pod hrebeňom vo vyše 1000 metrovej nadmorskej výške.
Stopy viedli na obrovské rúbanisko. Kam oko dovidelo, tiahli sa holiny. Vtom zaznel výstrel. Prikladám k očiam ďalekohľad a skúšam nájsť pôvodcu. Ďalší výstrel a o chvíľu nejaké hlasy. Bolo to v lese kdesi podo mnou, ja však pokračujem ďalej. Na jednom mieste voda naplavila na zvážnicu piesok a v tom piesku sa otlačilo more vlčích stôp. Ťažko presne spočítať, koľko vlkov tadiaľ prešlo, ale je takmer isté, že to bola najmenej 6 členná vlčia rodina. Po ďalších 3 kilometroch stopovania stále občas objavujem pekné exempláre vlčích stôp v blate. Zrazu sa stopy stratili, márne hľadám pokračovanie, ale to sa už začalo stmievať, tak to vzdávam. Dúfam, že tie výstrely nepatrili vlkom.
Emil Grobauer
