Intenzívnejšie som sa začal zaujímať o vlkov iba nedávno. Bolo to v zime v roku 2008, keď som sa zúčastnil prednášky významného vlčieho biológa L. Davida Mecha, ktorú zorganizovalo Lesoochranárske zoskupenie VLK. Dave na predáške predstavil okrem iného aj svoju knihu Arktický vlk - deset let se smečkou, ktorá vyšla v českom preklade v roku 2006. Dave si splnil svoj životný sen, sledovať vlčiu svorku pri výchove mláďat v okolí brloha a pri love. Od roku 1986 desať rokov sledoval vlčiu svorku vo vysokoarktickom pásme stovky míľ na sever od Hudsonovho zálivu. Títo vlci však boli iní, ako lesní vlci a nemali skúsenosť s človekom, preto sa ku nim dalo priblížiť a získať si ich dôveru. Lesní vlci sú iní, ako píše Mech a je ich veľmi ťažké pozorovať. Dave za 20 rokov výskumu lesných vlkov uvidel vlka v divočine iba 12x bez toho, aby ho najprv vysledoval z lietadla, alebo pomocou obojku s vysielačkou. Kniha o vlkoch z vysokoarktického pásma s osobným venovaním Davida Mecha ma inšpirovala a dodnes leži v polici vedľa mojej hlavy, keď zaspávam. Občas si z nej čítavam pred spaním.
Vlka živia nohy a amatérskeho vlkológa "živia" tiež nohy. Od roku 2008 som prešiel za vlkmi v lesoch Čergova a Levočských vrchov stovky kilometrov. Často bez akéhokoľvek úspechu. Získaval som však veľmi cenné skúsenosti a dnes už môžem povedať, že aspoň približne viem, kde sa moja svorka práve v danom období roka nachádza a čo práve robí. Za to vďačím nielen pobytovým znakom, ale aj novej technike - fotopasciam, ktoré umožňujú získavať množstvo fotografií a videozáberov vlkov bez toho, aby boli rušení. Základom úspechu je poznať vlčie chodníky a vlčie zvyky v rôznych častiach roka. Vlci sa totiž zvyknú sťahovať a ich teritótium má desiatky kilometrov štvorcových. Istú časť roka vedú vlci usadlý spôsob života, kedy rodia a vychovávajú potomstvo. Keď vĺčatá dorastú a sú už schopné držať s dospelými krok, začnú vlci putovať a zmenia usadlý spôsob života na putovný. Čas, kedy táto premena nastane je začiatok augusta, teda práve v týchto dňoch.
Vlci ma vždy dokážu niečím prekvapiť, tentokrát to bolo tým, že opäť zmenili moje predstavy o tom, kde asi tak môžu mať brloh. Vždy som si vytipoval určité miesto, ale vždy sa napokon ukázalo, ako hlboko som vlkov podcenil a ako hlboko som sa mýlil. V máji som si jedno také miesto vytipoval a v júni som už bol presvedčený, že brloh nie je odtiaľ ďaleko. https://www.cergovfilm.com/news/nadej-na-potomstvo/ Dnes už viem, že to bol iba ďalší zo série mojich omylov. Hľadať vlčí brloh je naozaj detektívka, skúška intuície, intelektu, trpezlivosti a vytrvalosti. A v neposlednom rade aj šťastia, lebo ako vieme, šťastie praje pripraveným. A tak sa usmialo aj na mňa.
Kontrola fotopasce na "vlčej lúčke" (predošlý blog) neprinášala to, čo som očakával: zábery vĺčat. Čas plynul, vlci okolo fotopasce chodili hore aj dole, dokonca aj s mäsom v zuboch, ale vĺčatá sa neukazovali. Začalo mi to vŕtať v hlave. Ako je to možné ? Mal som iba nepriamu indíciu, že vĺčatá niekde musia byť. A tak som si predĺžil priamku, kam vždy vlci smerovali a okľukou som sa 17. júla 2013 vydal tým smerom na miesto asi 1,5km vzdialené. Vedel som, že je tam slabý prameň vody, ktorý v lete zvykne vyschnúť. Prvé, čo som zbadal v blate po príchode na toto miesto bolo množstvo malých otlačkov vlčích labiek. Boli to nepochybne stopy vĺčat. Brloh je teda niekde v blízkosti a tu sa chodia napiť vody. Tu bolo potrebné umiestniť fotopascu, ale vtedy som pri sebe žiadnu nemal. Musel som sa poponáhľať, lebo minulý rok 12. augusta už boli vĺčatá na cestách a presťahované. 24. júla 2013 som sa teda vrátil aj s fotopascou a umiestnil som ju v blízkosti prameňa na strom. Sprevádzala ma moja manželka Magda. Boli sme na okraji menšej lesnej lúčky a ja som práve nastavoval fotopascu vylezený asi meter nad zemou na strome. Zrazu na mňa Magda ticho zavolala: vlk ! Myslel som si, že si robí zo mňa žarty, bolo 13:50 poobede a riadne pieklo slnko. Rýchlo som zliezol zo stromu a postavil som sa vedľa nej. V hustej a vysokej tráve na lúčke som nič nevidel, ale o zlomok sekundy som už aj ja zbadal vlka, ako trieli z lúčky do lesa strmo hore do svahu. Magda tohto vlka zbadala asi na 15 metrov zoči-voči. Pozrel sa na ňu na zlomok sekundy, potom hneď skočil do hustej trávy a už ho nebolo.
Stopy vĺčat a vlk poobede ma utvrdili v mojej domnienke o blízkosti brloha. Nasledovalo 10 dňové čakanie a včera som bol skontrolovať fotopascu. Dva dni po inštalácii fotopasce sa chytili vĺčatá. Prišli sa napiť vody, pobehovali okolo fotopasce a naťahovali sa o akési drievko. Zo záberov bolo jasné, že sú najmenej tri. Bolo to 26.7.2013 o 15:45 a muselo ich asi veľmi smädiť v tej horúčave, keď sa prišli napiť takto za denného svetla. Dospelý vlk sa však na záberoch za 10 dní neobjavil a ďalšie zábery vĺčat, ani čerstvé stopy už neboli. Je možné, že vĺčatá sa neskôr presťahovali inde, lebo toto je práve čas, kedy sa zvyknú prvý krát sťahovať. Mal som teda šťastie, že som to ešte stihol. Fotopasca tam zostala, ale nádej na ďalšie zábery je už asi malá. Dúfam, že sa vĺčatá zjavia na záberoch ďalších fotopascí, ktoré mám rozmiestnené v smere ich sťahovania. Potešilo ma, že mám konečne priamy dôkaz o tom, že aj tohto roku po tuhej zime majú vlci potomstvo. Najmenej tri vĺčatá, ale môže ich byť aj viac. Prajem im veľa zdaru a štastia, ktoré budú v živote potrebovať.
4. august 2013, Emil Grobauer
Na tomto zábere z fotopasce je v ľavom dolnom rohu tretie vĺča.
_1.JPG)