Je koniec apríla. Tohto roku bola zima neobyčajne dlhá a v závere krutá. Koncom marca prišli tuhé mrazy, ktorým musela naša vlčia rodina čeliť s vypätím všetkých síl. Začiatkom apríla sa konečne oteplilo, sneh sa začal topiť raketovým tempom a čochvíľa z neho zostali aj na hrebeni iba izolované polia, kde boli predtým snehové záveje. Párenie vlkov prebehlo niekedy na prelome februára a marca neskôr, ako je tomu zvykom práve kôli tuhej zime. O 63 dní po párení zvyčajne prichádza na svet vlčie potomstvo a vlčica si išla začiatkom apríla prvý krát obzrieť miesto, kde privedie na svet svoje deti. Miesto dokonale ukryté v hustých lesoch v neprístupnom teréne, skryté pred človekom a vyrušovaním. To miesto využíva vlčia rodina už roky. Zatiaľ ho nik neobjavil. Ani ja po roku intenzívneho pátrania som nedokázal toto miesto nájsť, rôzne indície, pravidelné stopovanie v zime a neustály kontakt s dianím ma však k brlohu priviedli bližšie, ako by som predpokladal na začiatku. Raz v zime som však narazil na zaujímavé miesto a premýšľajúc ako vlk som si povedal: tu by mohol byť môj domov, tu chcem priviesť na svet svoje potomstvo, tu je kľud a bezpečie, voda a všetko, čo vlk k životu a zabezpečeniu svojej rodiny nutne potrebuje. Vtedy v zime som nemohol nájsť viac, stopy po dlhšom pobyte vlkov na tomto mieste totiž zakryla hrubá vrstva snehu. Povedal som si, že sa sem na jar vrátim. A keď sa 12. apríla chytil ráno za denného svetla vlk vo fotopasci asi kilometer vzdialenej, povedal som si: je čas obzrieť si to miesto bez snehu. Predierajúc sa hustým lesom som sa snažil to miesto nájsť z iného smeru, ako v zime. Môj orientačný zmysel, podobne ako vlčí nezlyhal a bez problémov som sa ocitol na menšej lúčke. Podobné miesto som už raz našiel, ale vtedy ma môj inštinkt sklamal. Vlci tam síce v zime chodili často, ale na jar prestali a už sa neukázali. Začal som lúčku skúmať centimeter po centimetri a objavoval som čoraz viac dôkazov o tom, že sa tu vlci často zdržujú. Zvyšky starých kostí a v okolí lúčky starší aj čerstvejší vlčí trus. Stopy som však nenašiel žiadne, pretože v tráve je ich skoro nemožné zbadať. Rozhodol som sa bez váhania a na vhodný strom som umiestnil fotopascu. Tento nový model som kúpil špeciálne na sledovanie vlkov. Infraprísvit fotopasce totiž nesmie na seba upozorniť vlkov, tí by sa miestu začali potom vyhýbať. Ak je to skutočne lúčka, kde vlčica na jar vyvedie mláďatá, bol by to zásah do života vlčej rodiny a to som nemohol za žiadnych okolností pripustiť. Eticky čistý spôsob sledovania vlkov je mojou prioritou. Žiadne vyrušovanie, vábene, návnady, nič nesmie vlkov znepokojovať, lákať, či vyrušovať. Fotopascu som dobre zamaskoval 1. mája 2013 a miesto som okamžite opustil. Svoje tajomstvo vydala fotopasca 25. mája 2013.
Za zamračeného a daždivého dňa sa opatrne približujem k miestu, kde číhala fotopasca. Netuším, čo ma tam čaká. Počasie sa zhoršuje, konečne prichádzam na miesto a pri mláke s vodou nachádzam čerstvé stopy diviakov. Len čo som sa pohol smerom k húštine, zrazu sa odtiaľ ozvalo výhražné "zavrčanie", ale ako skúsený "vlkológ" som hneď poznal, že je to diviačica, ktorá sa ma snaží upozorniť, že je tu s mladými a neradno sa približovať. Pomaly cúvam a ustupujem k stromu, kde mám fotopascu. Vtom však začalo husto pršať, rýchlo si dávam na hlavu karimatku a čoskoro sa dážď mení na krupobitie. Po desiatich minútach sa všetko ukľudňuje a ja konečne ukájam svoju zvedavosť- čo nájdem vo fotopasci ? Budú tam vlci ? Bude tam niečo iné ? Bude tam vôbec niečo ? Hneď prvé zábery ma presvedčujú, že diviaci ryli na lúke iba pár minút predtým, ako som tam prišiel. Záberov bolo neúrekom a kým som sa cez ne preklikal, trochu to trvalo. Deň pred diviakmi ešte za denného svetla prebehol okolo fotopasce vlk. To mi stačilo, ďalej som už nepozeral, rýchlo som zbalil veci a čím skôr som miesto opustil.
Cestou domov som neustále premýšľal, či tých vlčích záberov bude viac, alebo to bola len náhoda. Získať zábery vlka do fotopasce nie je vôbec jednoduchá záležitosť. Oveľa náročnejšie je však získať denné farebné zábery vlkov, lebo vlci sa mimo svojho "bydliska" pohybujú hlavne v noci a za šera. Doma zakladám SD kartu do počítača a otváram tento autentický príbeh, ktorý zaznamenala fotopasca:
Po tuhej zime sa vlčica vybrala skontrolovať miesto, kde aj tohto roku porodí svoje mladé. Za tmavej noci 4. mája nikým nesprevádzaná a sama prechádza okolo stromu, kde ju nič netušiac pozoruje zariadenie, ktoré vymyslel a umiestnil človek. Vlčica nemôže spozorovať jeho svetlo, lebo svieti v neviditeľnej časti spektra videnia vlka. Je hustá hmla. Potom dlho - dlho nič. 10. mája večer prichádzajú na vlčiu lúku traja vlci. Podobajú sa ako vajce vajcu aj sfarbením, aj veľkosťou, pozorné oko si však všimne drobné rozdiely. Vlci prichádzajú z juhu a smerujú k vode. Okolo značkovacieho miesta prejdú bez povšimnutia, až o hodinu neskôr sa jeden z vlkov vráti a skúma pachy. 12. mája bola svorka na love a zachytila ich na hrebeni asi 3 kilometre ďalej jedna z mojich fotopascí. Bolo ich sedem, to znamená, že s nimi bola aj vlčica a to znamená, že 12. mája ešte neporodila. 12. mája prichádzajú vlci asi o tretej v noci aj na vlčiu lúku. Jeden za druhým smerujú k vode. Rozostupy medzi nimi sú niekoľko sekúnd. Aj 15. mája sa do fotopasce v noci chytili traja vlci. 19. mája ráno sa štyria vlci za denného svetla vracajú z lovu. Vidno, že majú v nohách dosť kilometrov, posledný vlk sa iba pomaly vlečie. Smerujú hneď k značkovaciemu miestu, ktoré intenzívne oňuchávajú. Zoradili sa všetci štyria popri sebe, nevidno žiadne známky agresivity. Je to také pokojné zisťovanie stavu v akom sa nachádza značkovacie miesto. Ako prvý odchádza najväčší vlk, možno otec rodiny s mierne dohora zdvihnutým chvostom. Ostatní traja vlci majú chvosty zvesené dole. Okolo desiatej hodiny doobeda prichádza vlk a zastavuje sa v zornom poli fotopasce. Vidno, že to nie je ročiak, je to starší vlk alebo vlčica. Pohlavie sa nedá rozoznať. Môžem si ho dobre prehliadnuť, nemá biele lemovanie pysku zo spodnej strany ako niektorí vlci zo svorky. Má výraznú čiernu kresbu okolo očí. Majestátny postoj a pohľad veští, že to bude významný člen 
rodiny. Ja tipujem, že to bude vlčica - matka mláďat, vôbec však netuším, či tipujem správne. Ale aspoň trochu tuším, že aj tohto roku majú vlci mladé. Ak totiž mladé nemajú, pokračujú v potulnom spôsobe života, tuto, na vlčej lúke je však veľmi intenzívna premávka, takže mladé a brloh vôbec nebudú ďaleko. 24. mája ráno za denného svetla z ľavej strany, kade vlci nezvykli chodiť beží okolo fotopasce vlk. V zuboch nesie veľký kus mäsa. Je to pravdepodobne otec rodiny. Smeruje ako obvykle k vode a tam už netuším, čo sa ďalej deje. O 5 minút však zľava prichádza blízko k fotopasci vlk/vlčica (možno matka vĺčat) a čosi schováva napravo od fotopasce: nevidno tam, ale predpokladám, že je to kúsok z mäsa, čo doniesol samec - na horšie časy. Vzápätí sa vlčica vracia späť k vode (foto). Veľa sa toho ešte udialo na vlčej lúke v máji, vlčie zábavky a figliarske kúsky, návraty z lovu, značkovanie, vydávanie sa na lov, sociálna komunikácia. Som z toho nadšený, vôbec som nečakal takýto úspech. Po roku tvrdej driny je však isto zaslúžený. Od teraz sa budem na toto magické miesto vracať každý mesiac a dúfam, že v júni nám už vlčica predstaví svoje nové potomstvo. Držím vlkom palce, aby sa im to podarilo, lebo toto daždivé a chladné počasie im zatiaľ veľmi nepraje. A držte palce aj vy mne, aby som vlkov nevyplašil a aby Ste sa spolu so mnou mohli tešiť aj vy zo sledovania vlčej rodiny. Všetky zábery uvidíte v pripravovanom filme "Miznúca divočina".
Emi Grobauer