„Svoje hodnoty spoznáme až vtedy, keď sme ich už stratili.“ (Titus Macchius Plautus, 254 - 184 prnl.)
Vihorlatský prales a Rydošová budú prírodnými rezerváciami. Vláda na svojom rokovaní schválila 19.8.2020 návrhy ministerstva životného prostredia. Nariadenia nadobúdajú účinnosť od 15. septembra. PR Vihorlatský prales sa bude rozprestierať v okrese Humenné, Snina, Michalovce a Sobrance. Výmera rezervácie je 2160 hektárov. Prales je súčasťou lokality svetového dedičstva UNESCO. Vihorlatský prales je územie vo Vihorlatských vrchoch, ktoré je spolu s ďalšími troma pralesmi na východnom Slovensku, s ďalšími šiestimi na Ukrajine a piatimi starými lesmi v Nemecku súčasťou jediného zápisu na Zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO - Karpatské bukové pralesy a staré bukové lesy Nemecka.
Na 33. rokovaní vlády Slovenskej republiky bol jedným z bodov programu aj Návrh nariadenia vlády SR, ktorým sa vyhlasuje prírodná rezervácia Vihorlatský prales. Jeho účelom je zabezpečiť primeranú ochranu územiu, ktorá sa má stať súčasťou lokality UNESCO, zapísanej prvýkrát do zoznamu svetového dedičstva UNESCO v roku 2007. Minister pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR Ján Mičovský tento návrh podporil. "Udialo sa tak po dvanástich rokoch práce Lesoochranárskeho zoskupenia VLK. Podľa ministra životného prostredia Jána Budaja, ide o veľký úspech angažovanej verejnosti" informoval portál startiup.
Cesta k vyhláseniu Vihorlatského pralesa bola dlhá a kľukatá a keď dnes mnohí otvárajú šampanské, majú na to pádny dôvod. Lenže veľkým omylom by bolo tvrdiť, že sa tak udialo po iba dvanástich rokoch a iba práce LZ VLK. Tá cesta bola oveľa dlhšia a zložitejšia, ako dnes prezentujú niektoré médiá. Chyba lávky spočíva v tom, že väčšina médií má veľmi krátku pamäť a väčšina mediálnych konzumentov ešte kratšiu. Cestu k rezervácii Vihorlatský prales môžeme rozdeliť na dve etapy. Do roku 2007 a po roku 2007. Ja sa v tomto článku budem venovať hlavne tej staršej etape, ktorá skončila v roku 2007 zápisom bukových pralesov Karpát do svetového prírodného dedičstva UNESCO. Tá novšia etapa po roku 2007 je mediálne známa viac, v závere sa stručne venujem aj tej.
V roku 2007 sa tiež otváralo šampanské. Dôvod? Na Slovensku sa vo všetkých lesných vegetačných stupňoch nachádza vyše 70 pralesových rezervácií, z ktorých štyri boli 28. júna 2007 zaradené do Zoznamu svetového prírodného dedičstva UNESCO. Havešová, Rožok, Stužica a Vihorlat. Spracovatelia nominačného projektu zo slovenskej strany boli Viliam Pichler a Ivan Vološčuk. Čo tomu predchádzalo? Tu si pomôžem slovami RNDr.Jozefa Klindu. Kto to je? Nuž osobnosť, lenže nie každá osobnosť je mediálne známa. Máme veľa "osobností" ale málo Osobností. RNDr.Jozef Klinda je jednou z Osobností. Škoda, že tieto Osobnosti verejnosť nepozná. Jozef Klinda v roku 2007 napísal:
„Načúvaj tíško slovám Zeme - odvekej matky.“ Ochranárske reminiscencie.
"Slovo Poloniny som počul prvý raz od otca v útlom detstve, keď spomínal na svoje predvojnové učiteľovanie v Topoli - v dedinke, nad ktorou už bola len Runina, kde stekajú potoky z venca Veľkého a Malého Bukovca do Uličky. Hovoril o tom, že každý druhý vrch sa tam volá Kýčera a každý tretí Beskyd alebo Magura, o dolinách, z ktorých riečky tečú na východ do Podkarpatskej Rusi (Zakarpatskej Ukrajiny) a najmä o vysokánskych starých bukoch a jedľách v Poloninských Karpatoch nad Zbojom a Novou Sedlicou. Pretrvali desaťročia, mohutneli a zmladzovali sa, aj keď sme ich v roku 1973 obchádzali s nestorom slovenskej geografie – univ. prof. M. Luknišom, DrSc. V tom istom roku 28. decembra vyhlásilo Ministerstvo kultúry SSR vyhláškou č. 9/1974 Zb. Chránenú krajinnú oblasť Vihorlat (4 383,37 ha), ktorú od roku 1969 gestoroval Š. Homza. Ako elév som si išiel pozrieť ako vyzerá piata chránená krajinná oblasť (CHKO) na Slovensku, samozrejme, od Morského oka po Sninský kameň. Netušil som, že neskoršie budem gestorovať vydanie novej vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č. 111/1999 Z. z., ktorou sa územie Vihorlat ustanovuje za chránenú krajinnú oblasť už na 17 785,2428 ha.
Keď v Zbierke zákonov ČSSR vyšla vyhláška MK SSR č. 70/1977 Zb., ktorou sa vyhlasuje chránená krajinná oblasť Východné Karpaty (66 810 ha s ochranným pásmom zhruba 30 100 ha) môj otec, navrhovateľ prvých chránených prírodných výtvorov na Slovensku, len súhlasne pokýval hlavou a lakonicky poznamenal: „Dobre.“ Zrejme sme nastúpili „dobrú cestu“, ktorá smerovala 15. februára 1993 k ich zaradeniu medzi medzinárodné biosférické rezervácie (trilaterálna MBR) Programu UNESCO Človek a biosféra (MaB), neskoršie v roku 1997 k vyhláseniu Národného parku Poloniny (projektovaný názov NP Východné Karpaty, alt. NP Bukovské vrchy bol zmenený v intenciách prvej vety tohto príspevku), v roku 1999 k odovzdaniu Diplomu Rady Európy tomuto národnému parku, až k udeleniu titulu svetové dedičstvo trom lokalitám (šiestim národným prírodným rezerváciám) na jeho území (spolu s lokalitou Vihorlat v rovnomennej CHKO) výborom svetového dedičstva 28. júna 2007 o 10,05 hod. v novozélandskom Christchurche. S takouto gradáciou právnej ochrany prírody a prestížou sa nemôže pochváliť žiadne iné chránené územie na Slovensku (ani TANAP) a možno ani v Európe. Určite o takomto vývoji nesníval ani dlhoročný ochranár Východných Karpát M. Poliščuk, ani bývalý riaditeľ CHKO Východné Karpaty Ing. J. Terray, s ktorým sme po jednom stretnutí v roku 1986 začali presadzovať vznik národného parku ešte pod názvom Východné Karpaty/Bukovské vrchy.
Od spracovania prvého návrhu na národný park po jeho predloženie do operatívnej porady ministra životného prostredia J. Klindom a J. Zuskinom (vypracovali B. Gašparíková s A. Juskovou) 18. júna 1997 uplynulo 7 rokov. Počas týchto rokov podmienky pre vznik NP vo Východných Karpatoch podporili, okrem správy CHKO Východné Karpaty, najmä Slovenský národný komitét programu UNESCO Človek a biosféra (predseda J. Oszlányi, podpredsedovia J. Holčík a I. Vološčuk), gestori projektu GEF, najmä Z. Guziová a P. Straka, gestori návrhu na MŽP SR J. Klinda, J. Kosťov, J. Kramárik, V. Stockmann, M. Záhumenská a J. Zuskin. ... V prvom návrhu lokalít na zaradenie do Zoznamu Svetového dedičstva spolu s návrhom na pristúpenie k Dohovoru o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva, ktorý som predkladal 31. októbra 1989, ešte o pralesoch Slovenska nebola zmienka. Po pristúpení ČSFR k tomuto dohovoru vznikla 7. mája 1991 Česko-Slovenská koordinačná rada ochrany svetového kultúrneho a prírodného dedičstva s federálnou pôsobnosťou a sídlom sekretariátu v Bratislave. Predsedom sa stal L. Miklós a tajomníkom J. Klinda.
Po rozdelení Česko-Slovenska vznikol 16. júna 1993 Slovenský výbor pre ochranu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva (predseda L. Miklós, tajomník J. Klinda), ktorý na prvom zasadnutí 2. júla 1993 tajným hlasovaním odporučil poradie prípravy ďalších nominácií nasledovne: 1. TANAP, 2. NP Slovenský raj, 3. NP Malá Fatra a 4. Pralesy Polonín (ŠPR Stužica, ŠPR Riaba skala, ŠPR Pľaša, ŠPR Rožok a ŠPR Havešová). O TANAP-e už v podstate bolo rozhodnuté v roku 1992 v americkom Santa Fe, kde Výbor svetového dedičstva nominačný návrh SR zamietol. Vládny návrh sa predložil na základe Návrhu na zaradenie kultúrneho a prírodného dedičstva SR do Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva, ktorý 13. augusta 1991 uznesením č. 439 schválila vláda SR (predsedovi vlády SR J. Čarnogurskému predložil 21. 7. 1991 minister I. Tirpák). V tomto uznesení sa 5 pralesových ŠPR pod názvom Pralesy Polonín uviedlo na druhom mieste hneď za TANAP. Na ich ekologickú a historickú súvislosť s ďalšími pralesovými rezerváciami na Zakarpatskej Ukrajine som poukázal v článku Chránené územia Podkarpatskej Rusi (Chránené územia Slovenska, zväzok 22/1994), v ktorom sa v závere uvádza: „Verme, že novým zákonom SNR o ochrane prírody vznikne aj slovenský Národný park Poloniny, ktorého pralesné rezervácie sú už dnes navrhnuté do Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva. Škoda, že od roku 1987 uplynulo sedem rokov. Výsledky rokovaní z roku 1991 na Ukrajine však znovu oživujú nádej.“ Trvalo však ešte ďalších 13 rokov, kým svet uznal spoločnú slovensko-ukrajinskú nomináciu Karpatských bukových pralesov za svetové dedičstvo.
Samotný bilaterálny slovensko-ukrajinský nominačný projekt Karpatské bukové pralesy vznikol na základe pôvodného nominačného projektu Pralesy Slovenska, ktorý som inicioval, presadzoval a gestoroval v rokoch 2001 - 2007. Tento projekt vypracoval tím odborníkov pod vedením prof. Ing. Viliama Pichlera, PhD. z Technickej univerzity vo Zvolene s pomocou prof. Ing. I. Vološčuka, DrSc. Pôvodný projekt Pralesy Slovenska obsahoval výber 20 lokalít – reprezentatívnych pralesov všetkých vegetačných stupňov v SR od lužných pralesov až po pralesy smrekového pásma s prechodom do kosodreviny (z cca 80 lokalít). Išlo o tzv. nomináciu súboru lokalít na zápis do Zoznamu svetového dedičstva, ktorú predložil minister životného prostredia SR riaditeľovi WHC v Paríži F. Bandarinovi listom z 16. januára 2003 č. 36/2003. Tento nominačný projekt WHC vyhodnotilo ako dobre vypracovaný a úplný podľa smernice k Dohovoru o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva. Následne WHC zaslalo tento projekt prostredníctvom IUCN vo švajčiarskom Glande na expertízne hodnotenie. Za hlavného posudzovateľa bol určený prof. G. Heiss, ktorý v roku 2003 vykonal týždennú obhliadku predmetných slovenských pralesov v sprievode slovenských odborníkov. Výsledkom bolo jeho stanovisko pre Výbor svetového dedičstva. Prof. G. Heiss vo svojom stanovisku, konzultovanom s ďalšími svetovými odborníkmi pri IUCN, vyzdvihol hodnoty nominovaného prírodného dedičstva zo SR a v prípade viacerých lokalít súboru uznal ich svetovú úroveň. Záverom však odporučil orientovať projekt len na karpatské bukové pralesy východného Slovenska s potrebou jeho rozšírenia o pralesy v ukrajinskej časti Karpát. Na tomto základe ešte pred zasadnutím Výboru svetového dedičstva v čínskom Suzhou v júli 2004 SR nominačný projekt na odporúčanie MŽP SR stiahla, s tým, že bude prepracovaný podľa odporúčania IUCN a WHC. MŽP SR s pôvodnými odborníkmi zabezpečilo v rokoch 2004 - 2005 prepracovanie nominačného projektu. SR zároveň výrazne pomohla ukrajinskej strane s vypracovaním jej časti projektu. Bilaterálny nominačný projekt pod názvom Karpatské bukové pralesy predložil v termíne minister životného prostredia SR listom z 23. januára 2006 č. 71/2006-min. riaditeľovi WHC.
Od iniciovania nominačného projektu prešlo sedem rokov. Komplexné stanovisko expertov z IUCN s prezentáciou a odporúčaním na zápis Karpatských pralesov do Zoznamu svetového dedičstva predniesol na 31. zasadnutí Výboru svetového dedičstva 28. júna 2007 v Christchurche na Novom Zélande americký expert za IUCN Timothy Badman spolu s hlavným expertom Davidom Sheppardom, vedúcim Programu chránených území IUCN. (Z desiatich finalistov prešlo len 5; neuspeli úchvatné talianske Dolomity, súbor francúzskych jaskýň, mexická biosférická rezervácia Banco Chinchorro, ani vietnamský národný park Ba Be a juhoafrický ostrov Princa Edwarda). Po odsúhlasení návrhu a „kladivku“ predsedajúceho zaznel v kongresovej hale aplauz a prišli prvé gratulácie. Tentoraz patrili Slovensku i Ukrajine, ich odborníkom a stálym misiám pri UNESCO v Paríži, no najmä jedinému úspešnému nominantovi z Európy - Karpatským bukovým pralesom, ktoré dostali najvyššie možné ocenenie na svete a zaradili sa medzi 166 lokalít svetového prírodného dedičstva, medzi ktoré patrí Grand Canyon, Yellowstone, Yosemite, Iguazu, Veľká korálová bariéra, Kilimandžáro, Serengeti, Sagarmatha (Mount Everest), Galapágy, Bajkal, Canaima, Viktoriine vodopády a podobne."
Čo sa dialo potom? Slovenská republika neurobila potrebné kroky na ochranu tohto diamantu a skvostu, hrozilo poškodenie lokalít ťažbou dreva, hranice boli nejasné. Toho sa chopili po roku 2008 aktivisti a zvyšok príbehu je už mediálne známy.
Zdroj: Poloniny a Vihorlat k svetovosti Enviromagazín 12/2007
Emil Grobauer 20.august 2020