Je AMO vysoko infekčné ochorenie?

Africký mor ošípaných a diviakov (AMO=ASF) sa dostal nedávno na naše územie. Veterinári robia opatrenia, aby sa nešíril ďalej. Budú tieto opatrenia účinné? Takmer 30 mimovládnych organizácií požaduje v tejto súvislosti okamžitý zákaz lovu vlka dravého (Canis lupus), jeho zaradenie medzi chránené živočíchy a prepracovanie Programu starostlivosti o vlka, ktorý obsahuje závažné nedostatky okrem iného aj v súvislosti s AMO. Ministerstvo pôdohospodárstva vyhlásilo, že ochranári zneužívajú situáciu s AMO a šíria zavádzajúce informácie. Citujem: "Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR žiada environmentálne organizácie tretieho sektora, aby v súvislosti so závažnou situáciou s africkým morom ošípaných (AMO) nešírili dezinformácie a nezneužívali situáciu. Agrorezort tak reaguje na otvorený list ekoaktivistov týkajúci sa vlka dravého a jeho vplyvu na šírenie AMO."Ďalej vyhlásilo citujem: "... vlk dravý nedokáže ovplyvniť stavy diviačej populácie a ešte k tomu v čase klimatickej zmeny, kedy začali diviaky vrhať mladé dokonca dvakrát ročne. Navyše kontaktom s infikovanou diviačou zverou sa môže vlk stať aktívnym šíriteľom tohto nebezpečného, vysoko infekčného vírusového ochorenia do ďalších oblastí krajiny." 

Pozrime sa teda bližšie na to, kto vlastne šíri dezinformácie. Keďže nie som veterinár, budem citovať hlavne vedecké štúdie, ktoré ťažko môže ministerstvo spochybniť navyše, keď na podporu svojich argumentov žiadne vedecké štúdie nepredložilo. Ich stanovisko je zatiaľ len v rovine dojmov. Najskôr vyriešime otázku, či je AMO naozaj vysoko infekčné ochorenie. Na prvý pohľad by sa zdalo, že ministerstvo má pravdu, veď sa to dočítame aj na stránke štátnych veterinárov, citujem: "Africký mor ošípaných (AMO) je vírusová, vysoko kontagiózna infekcia domácich ošípaných, európskych diviakov, amerických diviakov a afrických divo žijúcich sviňovitých ..." Vedci však tvrdia niečo celkom iné, citujem: 

"Napríklad pri viacerých príležitostiach počas súčasnej epidémie bolo v čase podozrenia na postihnutých farmách prítomných iba jedno alebo niekoľko chorých alebo mŕtvych zvierat [ 5 0 , 51 ]. Podobne pri týchto príležitostiach boli zvieratá, ktoré boli v priamom kontakte s ošípanými pozitívnymi na ASF, negatívne, hoci boli v tej istej stajni dlhšie ako jeden týždeň [ 50 , 51 ]. Toto pozorovanie naznačuje, že v poľných podmienkach môže byť prenos ASFV medzi zvieratami pomalý proces. .... Nízka nákazlivosť ASF sa preukázala aj v experimentálnych podmienkach. Pietchmann a kol. (2015) uskutočnili štúdiu na posúdenie rizika chronických chorôb a usadenia nosičov pri nízkej dávke infekcie ošípaných a diviakov genotypom ASFV II. .... Z Lotyšska Lamberga a kol. (2018) uviedli, že vo veľkej komerčnej farme s 5 000 ošípaných postihnutými ASF bolo šírenie vírusu v rámci farmy pomalé [ 52 ]. V prvých týždňoch infekcie úmrtnosť súvisiaca s ASF neprekročila obvyklú úmrtnosť na farme a do podozrenia na ASF trvalo viac ako mesiac. Podobné pozorovania pomalého šírenia vírusu v postihnutých chovoch ošípaných boli vykonané v Estónsku [ 51 , 53 ]. ... Vírus ďalej prežíva proces hniloby [ 4 , 6 ].  ... Schopnosť zostať nákazlivým po hnilobe je osobitne dôležitá pre jatočné telá diviakov, ktoré zostávajú v prostredí až do úplného rozkladu. Probst a kol. (2017) monitorovali správanie voľne žijúcich diviakov vo voľnej prírode voči jatočným telám svojho vlastného druhu. Priamy kontakt s jatočnými telami diviakov spočíva predovšetkým v šňupaní a strkaní do jatočných tiel, požieranie nebolo pozorované. Dospelo sa k záveru, že všetky tieto typy kontaktu stále predstavujú riziko infekcie [ 26 ]. V tomto ohľade nízka nákazlivosť ASFV kontrastuje s vysokou húževnatosťou. Kontaminované jatočné telá diviakov môžu uľahčovať perzistenciu vírusu v mesiacoch alebo dokonca rokoch v regióne, čo významne ovplyvňuje priebeh epidémie ASF. Aj keď je pravdepodobnosť infekcie pri každom kontakte nízka, dlhá infekčná doba umožní udržanie obehu vírusu. Tento proces sa ďalej komplikuje v štúdii Probsta a kol. (2017) diviaky sa viac zaujímali o pôdu pod a okolo jatočných tiel ako o samotné jatočné telá diviakov. Počas procesu rozkladu jatočného tela preniká materiál potenciálne obsahujúci ASFV do pôdy pod jatočným telom a v jeho blízkosti. Vzorky pôdy odobraté z miest, kde sa našli jatočné telá pozitívne na ASF, boli pozitívne na PCR niekoľko dní alebo týždňov po odstránení jatočného tela ... V experimentálnych štúdiách sa ukázalo, že ASFV zostáva v lesnej pôde infekčný až do 112 dní [ 57 ].  ... Pokiaľ ide o priamy kontakt, pravdepodobnosť, že diviaky získajú infekciu pôdou, bude závisieť najmä od citlivosti zvierat a od typu, frekvencie a intenzity kontaktov. V dôsledku krátkej fázy klinických príznakov a súvisiaceho vylučovania vírusu; správanie diviakov, ekológia a hustota populácie; a húževnatosť ASFV v jatočných telách sa šírenie ASFV v jatočných telách považuje za dôležitejšie ako priamy kontakt so živými infekčnými zvieratami pre diviaky [ 18 , 62 ]. ... Počas posledných 40 rokov sa geografický rozsah diviakov rozšíril a hustota populácie sa zvýšila [ 74 ]. Stalo sa to napriek lovu. K týmto trendom možno prispelo aj riadenie poľovníctva udržiavaním zimného kŕmenia, zamedzení strieľania dospelých gravidných samíc  [75 ]. V súčasnosti sa tisíce infikovaných diviakov vyskytujú mŕtve alebo sa lovia každý rok na viac ako 200 000 km^2, ktoré sú v rámci EÚ v dôsledku ASF obmedzené. Posledné skúsenosti ukazujú, že detekcia jatočných tiel je najdôležitejším nástrojom na zisťovanie geografického rozšírenia ASF diviakov a že odstránenie jatočných tiel (vrátane odberu vzoriek a bezpečného zničenia) sa javí ako nevyhnutné na zníženie prenosu v infikovaných oblastiach [ 67]." 

Záver: Z citovaných zdrojov jasne vyplýva, že africký mor ošípaných a diviakov nie je v poľných podmienkach, teda u diviakov vysoko infekčné ochorenie, práve naopak, infekčnosť je nízka. O vysokej infekčnosti hovorí štúdia len v jednom špecifickom prípade a to v niektorých chovoch, kedy sú ošípané uzavreté v tesných priestoroch a vystavené častým a intenzívnym kontaktom v čase, keď sa už vírus vylučuje z tela telesnými tekutinami. Tesné podmienky v prírode neprichádzajú do úvahy, tam sa choroba v krajine šíri pomaly a infekčnosť je nízka, čo potvrdzujú aj citáty zo štúdie vyššie. Nemeckí veterinári z FLI (Friedrich-Loeffler-Institut), ani Európska komisia nedefinuje AMO ako vysoko infekčné ochorenie. Nebezpečnosť vírusu spočíva hlavne v jeho húževnatosti a perzistencii v prostredí. Laicky povedané, vírus vydrží veľa, aj nepriaznivé podmienky a pomerne dlho pretrváva v prostredí, hlavne v pôde pod kadáverom aj po jeho hnilobnom rozklade. Preto, ako zdôrazňujú autori, veľkú dôležitosť  je potrebné venovať vyhľadávaniu a odstraňovaniu kadáverov diviakov. Pri všetkej úcte, vlci sú v tomto aj pri svojej relatívne malej početnosti oveľa lepší a efektívnejší ako 60 000 poľovníkov. Pri súčasnej situácii už niet veľa času na znižovanie populácie diviakov, oveľa dôležitejšie je vyhľadávanie a likvidácia kadáverov, v čom môžu vlci významne pomôcť všade tam, kde sa vyskytujú. Ministerstvo pôdohospodárstva zavádza verejnosť aj v inom: Hovorca povedal, že sa vlk môže stať aktívnym šíriteľom vírusu. Aktívnym šíriteľom vírusu môžu byť len vnímavé druhy cicavcov, teda sviňovité, menovite u nás diviak a domáca ošípaná. Vektorom prenosu v prírode môžu byť niektoré druhy mäkkých kliešťov, ktoré sa u nás zatiaľ nevyskytujú. Vlk nie je aktívnym šíriteľom, nie je na vírus vnímavý a nemôže ochorieť. Práve naopak, v prírode likviduje infekčný materiál - choré diviaky a ich zdochliny. Mechanickým vektorom prenosu pri styku s infikovaným materiálom môže byť ktokoľvek, či už zviera alebo človek, keď príde do styku s infekčným materiálom. Človek predstavuje podstatne vyššie riziko pri mechanickom prenose vírusu AMO, lebo šíri vírus prostredníctvom nakazených mäsových výrobkov na veľmi veľké vzdialenosti. Tak sa dostal vírus napríklad do Českej republiky, do Budapešti (časť Buda) alebo všeobecne do Európy. Mechanický prenos vírusu šelmami napríklad na srsti je v prírode zanedbateľný v porovnaní s aktívnym prenosom chorými diviakmi a ich jatočnými telami práve pre nízku infekčnosť vírusu v poľných podmienkach. Na to poukazujú nemeckí veterinári z Inštitútu Friedricha Loefflera. Vlk je teritoriálne zviera, pôsobí teda väčšinu času hlavne vo svojom teritóriu. Likviduje kadávery diviakov, aj selekciou choré kusy, čo významne znižuje infekčnosť prostredia. Vlk si nerobí klobásky, ani skladové zásoby na zimu, väčšinu koristi skonzumuje. Prechod tráviacim traktom vlka vírus neprežije. Vlk si ošetruje srsť lízaním kožušiny, takže zlikviduje aj zvyšky krvi a mäsa na srsti. Vírus sa na tele vlkov nemnoží. Európska komisia upozorňuje, že definovanie AMO ako vysoko nákazlivého ochorenia vedie k falošným očakávaniam a podceneniu problému. Je teda celkom jasné, že požiadavky 28 mimovládnych organizácií, ktoré žiadajú zákaz lovu vlkov, nulovú kvótu, celoročnú ochranu a prepracovanie Programu starostlivosti o vlka dravého sú dobre vedecky podložené a zdôvodnené na rozdiel od nepodloženej argumentácie ministerstva pôdohospodárstva. Verejnosť môže výzvu ochranárov podporiť tu: https://www.ekoforum.sk/peticia/vlci

Zdroj: Epidemiological considerations on African swine fever in Eur ope 2014–2018 , Klaus Depner a kol.

Odborné stanovisko k potencionálnej možnosti prenosu afrického moru ošípaných prostredníctvom vlka dravého:

Podľa niektorých autorov môže byť aktivita požieračov mŕtvych tiel diviakov potencionálnym rizikom prenosu afrického moru ošípaných⁵, najmä v prípade psovitých šeliem a dravých vtákov, ktoré môžu rozptýliť malé kusy kadáverov. Podľa odporúčaní autorov bola jednou z možností kontroly šírenia nákazy práve redukcia populácie týchto zvierat. Lenže tieto postupy neboli stanovené na základe odborných štúdií, ale na domnienkach verejnosti⁶.

Carolina Probst a kolektív z Federal Research Institute for Animal Health, Institute of Epidemiology, Germany publikovali v roku 2019 vedeckú štúdiu s názvom „The potential role of scavengers in spreading African swine fever among wild boar“, ktorá sa zaoberá hypotézou, či zohráva populácia tzv. mrchožrútov rolu v prenose afrického moru ošípaných⁶. Na uhynutých telách diviakov v ich prirodzenom prostredí pozorovali kŕmiacich sa 13 druhov cicavcov (najmä líška a medvedík čistotný) a 9 druhov vtákov (najmä havran, jastrab, orol, vrana). V období ťažby dreva, čistenia lesa a v zimných mesiacoch boli mŕtve telá diviakov objavené oveľa rýchlejšie vtákmi ako cicavcami. Zistili, že čas, počas ktorého bol kadáver úplne eliminovaný z prostredia bol v priemere 0-22 dní v závislosti najmä od ročného obdobia.

Výsledky štúdie ukázali, že voľne žijúce cicavce a vtáky plnia významnú rozkladnú funkciu mŕtvych tiel najmä v zimnom období. V letnom období prevezmú vedúcu pozíciu v rozklade tiel najmä bezstavovce. Tieto fakty podporujú tiež tvrdenia predošlých vedeckých štúdií, v ktorých sa práve požierači mŕtvych tiel zvierat považujú za významných eliminátorov infekčného materiálu z prostredia^7,8.

Vírus afrického moru ošípaných sa replikuje v bunkách mononukleárneho fagocytárneho systému svíň a určite nie na povrchu tela mršiny⁹. Takisto je vírus zničený po prechode tráviacim traktom stavovcov. Zároveň je jasné, že cicavce a vtáky sa o svoju srsť a perie starajú a očistia sa, pokiaľ sú potriesnené krvou či zvyškami potravy, čiže týmto spôsobom odstránia potencionálny vírus zo svojho povrchu tela do tráviaceho traktu, kde je eliminovaný.

Záver štúdie hovorí, že požierači kadáverov nepredstavujú epidemiologické riziko šírenia nákazy a že eliminácia týchto zvierat, teda cicavcov (najmä psovitých šeliem) a dravých vtákov nemajú efekt v znížení rizika prenosu nákazy. Práve naopak, požierači mŕtvych tiel zvierat predstavujú významný faktor v odstraňovaní uhynutých tiel zvierat a značne tým znižujú riziko udržiavania vírusu v prostredí⁶.

Zdroj: Africký-mor-ošípaných-prenos.doc (106496)