September je pre každého milovníka prírody bezpochyby jedným z najkrajších mesiacov v roku. Je to máj jesene. Hora sa rozozvučí hlasmi vtákov, ktorých v lete nebolo počuť a ozýva sa aj kráľ našich hôr - jeleň. Nastal čas jelenej lásky - jelenia ruja. Okrem milovníkov a obdivovateľov prírody sa v tomto období vyskytujú v lese aj iné dvojnohé tvory s puškami na pleci túžiace zavesiť si na stenu jeneniu trofej.
Vstávame ráno o štvrtej a o piatej ešte za úplnej tmy stúpame lesným chodníkom na naše obľúbené miesta, ktoré navštevujeme celý rok. Dnes máme naplánované skontrolovať fotopasce. A hlavne jednu z nich, najstaršiu, ktorá už oslávila štvrté narodeniny a ešte stále žije napriek tomu, že už zažila všeličo, napríklad aj ostrosť diviačích klov, letné búrky a zimné mrazy -20°C. Horou sa nesie do diaľky ručanie statného jeleňa a ozvena odpovedá. Sadáme si na mieste, kde dúfam niečo uvidíme. A skutočne, len čo sme si sadli, uvelebili sa a postavil som statív, zrazu sa v protisvahu čosi pohlo. Jeleň. Pozerám ďalekohľadom, je to stredne silný desatorák. Natočili sme zopár záberov a pohýňame sa ďalej. O kúsok vyššie zaručal jeleň. Stojíme, čakáme, čo sa bude diať s pripravenou kamerou. Zbadali sme pohyb jelenice a za ňou kráča jeleň. Jelenica si to namierila rovno našim smerom a prechádzala húštinou asi 30m nad nami. Občas ju bolo aj vidieť. Ručiaci jeleň prešiel tak isto o čosi neskôr za ňou a v kamere pribudli ďalšie pekné zábery.
Konečne prichádzame k starenke fotopasci. Je na tomto mieste už od mája a vlci sa do nej zatiaľ nechytili. Sedem týždňov bola bez kontroly, dúfal som, že sa tu chytí rys. Je to dobrý rysí biotop. A naozaj, záber zo 14. augusta potvrdzuje prítomnosť rysa. Vo fotopasci 5 kilometrov odtiaľ sa podarili unikátne zábery rysice s dvomi mladými. Podobne, ako minulého roku má rysica aj tohto roku 2 mláďatá. Ďalšie zábery vo fotopasci - starenke nás veľmi potešili, zachytila vĺčatá. Dosť bolo rečí, pozrite si, čo sa na vlčom chodníku udialo:
https://www.youtube.com/watch?v=tRiP1jhtYF0
Naše ďalšie putovanie smerovalo od pasci k pasci, kým sme nevymenili všetky SD karty a nepozreli prekvapujúce a krásne zábery rysice s mladými, vlka pri prameni, divú mačku, ako si obzerá zblízka fotopascu, čriedu divých svíň s mladými a ručiace jelene. Vraciame sa späť okolo miesta, kde sme ráno nafilmovali jeleňa a znova si sadáme. Sedíme hodnú chvíľu, počúvame húkať sovu a štebotať brhlíka. Vietor šumí v korunách stromov a nepozorujeme žiadny pohyb. Ale čo to ? Žeby predsa len niečo ? Spoza stromu čosi vytŕča a hýbe sa to asi 80m od nás v protisvahu. Veverica ? Nie. Čo to do kelu môže byť ? Beriem do ruky ďalekohľad a nič nevidím. Oči si idem vyočiť, je tam skupinka stromov ešte k tomu zakrytá mladinou, nič nevidím. Zrazu tam zasvietilo svetielko. Opäť pozerám ďalekohľadom a vidím poľovníka, ako si pripálil cigaretku. V ruke drží guľovnciu s puškohľadom. Do frasa ! Toto nám tu ešte chýbalo ! Začína sa šeriť a keď sa pohneme, môže si nás zmýliť so zverou a vypáliť po nás guľu. Zrazu vpravo od nás na našej úrovni praskla vetvička. Kurňa, pomyslel som si, tak to bude zábava. Niečo sa ku nám blíži a iste to zaregistroval aj poľovník. Je to jelenica. Už ju vidíme, ako pomaly smeruje rovno k nám. Už nás zbadala a pozerá sa na nás. Nehýbeme sa. Vietor zavanul od nás k jelenici a už nás má v nose. Našťastie sa otáča a odbieha do húštiny. V húštine ešte zo dva krát brechla. Sedíme ešte chvíľu bez pohybu a ani poľovníkovi sa nechce hýbať. Skoro ho nevidno, ale je stále na svojom štande. Beriem do ruky nožík a klepnem do statívu, aby som ho upozornil, že tu nie je sám. Potom vstávame a pomaly odchádzame, kým je ešte svetlo s neprínemným pocitom, že nás má na muške cez puškohľad. Na srdci nás však hreje pocit, že sme zachránili jelenicu a možno aj jeleňa, čo by šiel poslušne za ňou, veď je čas jelenej lásky.
September 2013, Emil Grobauer